J. L. Borges, majster literárnych fikcií, sa narodil pred 120 rokmi

Knihy, knižnice, labyrinty, zrkadlá, Buenos Aires, pampa či gauchovia, to sú len niektoré z Borgesových literárnych rekvizít a možno aj kvôli nim ho často zaraďujú medzi autorov magického realizmu reprezentovaného autormi ako napríklad Gabriel García Márquez, Mario Vargas Llosa či Carlos Fuentés. Jeho tvorba však prekračuje hranice tohto literárneho smeru pochádzajúceho z Južnej Ameriky. Podľa prekladateľa jeho poviedok Vladimíra Olerínyho (1921 - 2016) bol skôr akýmsi "osamelým bežcom" a s jeho textami sa kladne či záporne vyrovnávajú už tri generácie lantiskoamarických spisovateľov.

Jorge Luis Borges sa narodil 24. augusta 1899 v Buenos Aires. Pochádzal zo starej kreolskej rodiny a po matke mu v žilách prúdila aj írsko-anglická krv. Okrem rodnej španielčiny od detstva ovládal aj angličtinu a už v mladosti s veľkým záujmom čítal angloamerických autorov.

V roku 1914 sa rodina presťahovala do Ženevy a po vypuknutí prvej svetovej vojny žili Borgesovci aj v Taliansku a v Španielsku. V Európe sa mladý Jorge Luis Borges bližšie zoznámil s nemeckou literatúrou a s avantgardnými umeleckými smermi. Počas madridského pobytu sa hlásil k ultraistom, čo sa neskôr prejavilo aj v jeho básnickej tvorbe z 20. rokov minulého storočia.

Do Argentíny a rodného mesta sa vrátil v roku 1921. V 20. až 30. rokoch minulého storočia prispieval do viacerých literárnych časopisov - ako napríklad Prisma, Proa, Martín Fierro či Sur - ktoré významne ovplyvňovali literárny vkus v argentínskej metropole.

Od roku 1938 pôsobil v Národnej knižnici v Buenos Aires, odkiaľ však pre protest proti Perónovej diktatúre musel v roku 1946 odísť. Práve v tomto čase od priateľov dostal ponuku prenášať anglickú literatúru. Znamenalo to zlom v živote plachého spisovateľa, pre ktorého bolo dovtedy utrpením hovoriť na verejnosti.

Verejné vystúpenia sa stali jednou z jeho hlavných činností. "Tak sa predomnou v mojich štyridsiatich siedmich rokoch otvoril nový, vzrušujúci život," uvádza Borges vo svojich pamätiach a dodáva: "Nakoniec som nielen zarábal oveľa viac peňazí než v knižnici, ale práca ma bavila."

Po páde Peróna v roku 1955 Borgesa vymenovali za profesora anglickej a americkej literatúry na univerzite v Buenos Aires. Na rozdiel od ostatných uchádzačov poslal namiesto dlhého zoznamu publikovaných diel a iných aktivít jedinú vetu: "Celkom nevedome som sa na toto povolanie pripravoval celý svoj život."

Stal sa riaditeľom Národnej knižnice a na tomto poste zotrval do roku 1973, keď odišiel do dôchodku. Naďalej prednášal a venoval sa literárnej tvorbe, hoci v tomto čase už bol prakticky slepý. O zrak prichádzal postupne už od mladosti vinou dedičnej choroby, ktorou trpel aj jeho otec.

Borges knižne debutoval v roku 1923 zbierkou básní Fervor de Buenos Aires (Vrúcnosť Buenos Aires). Medzi jeho ďalšie zbierky básní napríklad patria Luna de enfrente (Mesiacu zoči-voči, 1925), Cuaderno San Martín (Zápisník San Martina, 1929), El hacedor (Tvorca, 1960), El otro, el mismo (Iný a ten istý, 1964), La rosa profunda (Večná ruža, 1975), Historia de la noche (Dejiny noci, 1977).

Mimo Argentíny bol známy najmä ako autor originálnych poviedok. Tie vyšli v knihách Historia universal de la infamia (Univerzálna história hanebnosti, 1935), Ficciones (Fikcie, 1944), El Aleph (Alef, 1949), El informe de Brodie (Brodiho správa, 1970), El libro de arena (Kniha piesku, 1975) a La memoria de Shakespeare (Shakespearova pamäť, 1985).

V poviedkach sa predstavil ako znalec svetovej literatúry, mytológií, teológie či filozofie. Zaoberal sa v nich metafyzickými problémami ľudskej existencie, neúprosným plynutím času, problémom ľudskej identity či túžby po nesmrteľnosti. Život je podľa Borgesa tajomstvom, ktoré sa ľudia od nepamäti snažia odhaliť prostredníctvom náboženstva, filozofie či pomocou vedecko-racionálneho myslenia. A práve rozpor medzi racionalitou a iracionalitou v myslení a konaní Borgesových literárnych postáv je príznačný pre jeho poviedky. Odpovede na metafyzické otázky sa pokúšal nájsť aj v esejach, ktoré vyšli knižne.

Okrem viacerých cien, či čestných doktorátov dostal Jorge Luis Borges v roku 1979 za celoživotné dielo prestížnu Cervantesovu cenu, ktorá je obdobou Nobelovej ceny za literatúru v španielskej a latinskoamerickej literatúre.

Majster literárnych fikcií Jorge Luis Borges zomrel 14. júna 1986 v Ženeve.